V Diamant Hoteli v Dudinciach som mala výstavu obrazov Luxusný rozkvet a pri tej príležitosti ma riaditeľka obchodu a marketingu Lenka Záhorská poprosila či by som podľa povesti stvárnila podobu víly Dudinky.
Do tejto úlohy som sa pustila s chuťou, veľkou tvorivosťou, však aj zodpovednosťou. Naštudovala som si povesť o víle Dudinke a do obrazu som sa snažila vložiť z nej čo najviac, aby bolo na prvý pohľad jasné, že je to Víla DUDINKA.
Na jej tvorbu bola použitá hlina, enkaustika, americká enkaustika, Swarovski crystal, tyl, vlna.
Je modelovaná, maľovaná a dotvarovaná 🙂
Prečítajte si povesť a na obraze môžete nájsť jednotlivé detaily z povesti zobrazené.
Výzva pre vás: Čo všetko v obraze objavíte?
Povesť o víle Dudinke a o pôvode Dudinských kúpeľov
Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron, dal
rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec. Tu mu okrem jeho verných vojakov robili spoločnosť aj jeho manželka a syn, zdroj neprestajnej otcovej radosti a pýchy.
Jednej teplej letnej noci dopadol na tvár spiaceho chlapca strieborný mesačný lúč. Chlapec sa niekoľkokrát nepokojne pomrvil, napokon ticho nečujne vstal a bez toho, aby otvoril oči, námesačný vyšiel zo stanu. Sotva sa nohami ľahučko dotýkal zeme, priťahovaný tajomnou silou mesiaca.
Vojvodca Aquillius mal tej noci nepokojný spánok. Ťaživé sny nadránom ho
prebudili skôr ako obyčajne. Prekvapene zistil, že posteľ jeho syna je prázdna a ihneď dal biť na poplach.
V prvej chvíli sa nazdal, že mu syna v noci uniesli nepriateľskí vojaci. Vtom však svoj pohľad upriamil na obzor a v rannom svite zbadal blednúci
mesiac v splne. „Mesiac ho vytiahol! Je námesačný, presne ako jeho matka…“, pomyslel si Aquillius.
A vydal rozkaz, aby jeho légie prehľadali celé okolie, husté lesy aj húštiny.
Neďaleko tábora, na úpätí jedného kopca, sa čudne kúdolili zapáchajúce pary z teplých prameňov. Tam sa vydal sám vojvodca Aquillius. Medzi vysokým rákosím objavil kruhovité žriedla, v ktorých ustavične bublala neobyčajná voda. Márne blúdil a triasol sa strachom, čo ak sa synček v niektorom prameni utopil.
Keď už strácal všetku nádej, tu z čista – jasna ozval sa zvonivý ženský hlas, ale nikoho nevidel: „Stoj, Aquillius! Vidím, že veľmi trpíš. Viem, stratil sa ti jediný syn, dedič tvojho bohatstva a slávy…“ Vtom sa z najbližšieho prameňa vyvalil oblak pary, a keď sa rozplynul, stála pred ním v dúhovom šate víla.
„Kto si? A kde je môj syn?“, pýtal sa víly prekvapený vojvodca. „Zaveď ma
k nemu a ja ti zložím k nohám všetko svoje bohatstvo!“
„Som víla Dudinka – patrónka týchto prameňov. Nepotrebujem tvoje bohatstvo. Ale ak mi ihneď odprisaháš, že prepustíš na slobodu všetkých tvojich zajatcov, moje verné deti tohto kraja, zachrániš život svojho syna!“
Aquillius neváhal a dal víle svoj sľub. Tá ho zaviedla k drobným jazierkam
s mŕtvou hrdzavou vodou. Na brehu jedného z nich ležal bez známok života stratený vojvodov syn. Zúfalý otec klesol k nehybnému telu. Trasúcimi sa rukami odopäl svoj drahocenný meč a položil ho víle k nohám. „Tento meč je znakom mojej moci. Doteraz mi ho neodňal ani najsilnejší protivník. Teraz ho skladám k tvojim nohám ako dôkaz, že splním tvoju žiadosť.“
Na to víla vykročila k jazierku, načrela do krehkých dlaní hrdzavej vody, ktorá sa vzápätí premenila na nebovomodrú, pristúpila k chlapcovi
a pokropila mu tvár. V tej chvíli chlapec otvoril oči.
„Otec! Mal som prekrásny sen – o tom, ako navracať ľudom zdravie
a radosť…My dvaja to máme vykonať!“ Hrdému vojvodcovi vstúpili do očí slzy. A tieto slzy spôsobili, že krásna víla uverila Aquillovmu sľubu, mávla rukou a premenila všetku vodu v jazierku na blankytne modrú. Odvtedy už voda v jazierkach a okolitých prameňoch nebola mŕtvou, ale naopak živou liečivou vodou, navracajúcou ľuďom stratené zdravie…
Ako som počula, na živo je tento obraz vraj ešte krajší, dobre si ho pozrite a vážme si obraz víly Dudinky – patrónky týchto prameňov 🙂
a samozrejme napite sa z okolitých prameňoch živej liečivej vody, navracajúcej ľuďom stratené zdravie…
